"Staronové" evanjelické mená

V starých matrikách sa hrabem rada aj preto, že mám záľubu v menách. Páči sa mi skúmať pôvod mien, ich kombinácie, prečo rodičia vybrali svojim deťom určité mená a ako ich kombinovali pri viacerých potomkoch. Genealógia je skvelá studnica netradičných mien, na ktoré sa dnes už možno aj zabudlo. Ľudia v minulosti mali v priemere viacero detí, takže mali možnosť použiť mená (hlavne pri neskorších) potomkoch, ktoré sa konečne odlišovali od typických Anna, Mária, Jozef či Ján.

Evanjelická cirkev bola v tomto veľmi priekopnícka, pretože v šesťdesiatych rokoch 19. storočia "prepašovali" do kalendára kopec nových i staronových mien. Národný kalendár na rok 1867 sa delil na rímskokatolícky, evanjelicko-luterský a pravoslávny, a do toho evanjelického sa dostali napríklad rozličné preklady latinských a gréckych mien do slovenčiny: 

Štestka, teda Félix

Ctiboh, teda Timotej

Belko, teda Albín

Dobrodaj, teda Bonifác

Božidara, teda Teodora

Okrem dodnes používaných mien ako Rastislav, Dobroslav, Vladimír, Jaromír, Miloslava, Milota, Božena, Miloš, Svätopluk, Želmíra, Lubomír či Milica sa tam vyskytli dnes už zväčša zabudnuté mená Dobrovka, Pravoľúb, Pravoslav, Veleslavín, Horislav, Bohaboj, Silorád, Čestimír, Protibor, Dobrodaj, Miliduch, Sebeslav, Ostrivoj, Diviš, Zvonimír, Čistka, Mladoň, Hostivít, Osvetín, Svätoboj a ďalšie. Originál kalendára si môžete pozrieť TU.

Ale naspäť k starým matrikám. Skvelú súrodeneckú kombináciu som našla v rodine mäsiara a neskôr mešťana Emila Kňazoviča s manželkou Annou Slabou z Dolného Kubína. Ich šešť spanilých dcér sa volalo:

Anna Pavlína (1883)

Mária Zuzanna (1885)

Miloslava Oľga (1890)

Ilona Božena (1892)

Drahotína Ludmilla (1894)

Viera Natália (1896)

Rodina bola spriatelená s Pavlom Országhom Hviezdoslavom, krstným otcom Viery bol redaktor a národný pracovník Aurel Styk, krstná mama jeho manželka Anna, rodená Hodžová, neter Michala Miloslava Hodžu. Dcéra Ilona (Elena) sa neskôr vydala za Ivana Kraska a do svadobného prsteňa jej perlu podaroval sám Milan Rastislav Štefánik. 

Aj jeho evanjelická rodina mala záujem o staronové slovanské mená a okrem Milana po dve zaujímavé mená dostali aj jeho súrodenci. Pavol Štefánik a Albertína Jurenková mali dokopy dvanásť detí, z ktorých sa dospelosti dožilo len deväť. Ich mená boli:

Ludmila Albertina (1872)

Igor Branislav (1873)

Olga Ludevíta Emilia (1875)

Pavel Svätopluk (1877)

Elena Antonia (1878)

Milan Rastislav (1880)

Fedor Bohuslav (1882)

Marína Želmíra (1884)

Ladislav Dušan (1886)

Mojmír Alexander (1889)

Jaroslav Sergej (1891)

Kazimír Konštantín (1894)

Obe rodiny boli teda národne orientované, no mimo týchto vrstiev inteligencie sa staronové mená šírili len pomaly. Bolo to aj preto, že slovanské mená v čase dualizmu a narastajúcej maďarizácie úrady vnímali ako prejav „panslavizmu“. Tým, že rodičia dali deťom slovanské mená, demonštrovali vo svojom okolí slovenskú identitu a slovanskú orientáciu. Do 50. a 60 rokoch minulého storočia sa dokonca mohlo stať, že kňaz odmietol rodičom pokrstiť ich dieťa ako Ľubomíra či Jarmilu s odôvodnením, že nie je katolícke, ale „luteránske“ či „pohanské“. 

Dnes sú opäť na ústupe, pretože sú považované za nemoderné a odmódnené, no ja si rada predstavujem časy, kedy dať svojej dcére meno Želmíra či Lesana bolo považované za vrchol rebélie. Nech už to bolo pred päťdesiatimi alebo stopäťdesiatimi rokmi.