Štefánikove perly
O Milanovi Rastislavovi Štefánikovi sa v poslednej dobe hovorí veľa. Minulý rok bolo sté výročie jeho smrti a tento rok sme zas oslavovali 140. výročie jeho narodenia. Články v novinách, podcasty, ale i mnohé knihy opisujú, aký bol zábavný, spoločenský, vzdelaný, šarmantný, inteligentný, elegantný, skrátka, svojou charizmatickou osobnosťou dokázal očariť každého, nielen ženy. Milan bol vychýrený cestovateľ, precestoval všetky kontinenty s výnimkou Antarktídy, a z každého konca sveta si čosi priniesol. Svoje poklady zbieral vo svojom francúzskom byte, v ktorom kvôli svojim cestám paradoxne veľa nebýval, a ktorý sa stal čímsi ako živým múzeum jeho neobyčajného života. Viac o tom, čo sa stalo s obsahom jeho bytu po jeho smrti, sa dozviete TU.
Počas svojho pobytu na Tahiti v rokoch 1910-1911 začal Milan zbierať vzácne perly. Niektoré mu priniesli domorodci, niektoré vylovil z oceánu sám. Na rozdiel od obrazov, kožušín čí sôch, ktoré putovali do Paríža, si Milan perly nosil so sebou. Boli malé, prenosné, zmestili sa do vrecka a predsa ich hodnota bola neopísateľná. Milan mal vo zvyku podarúvať ich priateľom, alebo ženám, ktoré ho očarili. Koľko ich však bolo a čo sa s nimi stalo? Čosi sa vie o osude aspoň štyroch z nich.*
 |
| Obdarované Štefánikovými perlami: Mária Lamošová, Elena Kňazovičová, Ida Kossaczky a Giuliana Benzoni |
Perla pre Máriu
Sestrička dorazila po nebezpečenstveTakto dramaticky opisuje dobová tlač neuveriteľné dobrodružstvo slovenskej zdravotnej sestry Márie Lamošovej, ktorá v roku 1916 cestovala na „balkánskom Titanicu“ a bola jedinou ženou, ktorá jeho skazu prežila.
Slečna Marie Lamosová, členka jednotky Červeného kríža vyslaná z Chicaga cestujúca na talianskom parníku Brindisi, ktorý bol 6. januára potopený v Jadranskom mori, dorazila včera na palube gréckej lode Valiefa-Constantinos. Rozprávala o tom, ako bol jej záchranný čln prevrátený, ako rakúske lietadlo zhodilo bomby blízko po tom, ako konečne dorazila na pobrežie, a ako opäť unikla smrti bombou zhodenej lietadlom potom, čo dorazila do Scutari a odtiaľ utiekla do Durazza. Keď slečnu Lamosovú spúšťali spolu s päťdesiatimi ďalšími ľuďmi z potápajúcej sa lode Brindisi, povedala, že záchranný čln sa prevrátil. Plávala, až kým nenašla malú dosku, na ktorej sa držala dve hodiny, až kým neprišiel malý parník, ktorý vyrazil na ich záchranu z albánskeho pobrežia.
Mária sa narodila 15. apríla 1893 v Sučanoch pri Martine. Keď mala 8 rokov, spolu s mamou Zuzanou a sestrou Margit nastúpili na loď Kaiser Wilhelm der Grosse a odišli do Ameriky. V Chicagu ich už čakal otec František, teraz už Frank, ktorý podobnú cestu absolvoval o štyri roky skôr, a rodina začala nový život v krajine neobmedzených možností. Na svoje slovenské korene však rodina nezabudla, práve naopak. Frank sa stal funkcionárom Slovenského Sokola a keď sa Milan v marci 1910 zastavil v Chicagu na cesty na Tahiti, počas slávnostného večierku usporiadeného na jeho počesť mu mladá, ani nie 17-ročná Mária oblečená v slovenskom kroji odovzdala kyticu. Milan bol mladou ženou okamžite uchvátený a podľa spomienok, ktoré neskôr Mária spísala do sokolského zborníka, jej údajne povedal: „Vidím vo vás celé Slovensko.“
Milan zostal v Chicagu celý týždeň a spolu s Máriou (a jej kamarátkou, sestrou či inými gardedámami) sa pravidelne prechádzali po parkoch a nábreží Michiganského jazera. Aj po Milanovom odchode dvojica zostala v kontakte. Často si písali listy a raz jej dokonca poslal aj darček – zlatú retiazku s vychýrenou tahitskou perlou. Kvôli vzdialenosti a vekovému rozdielu však vzťah nikam nepokračoval a Mária sa neskôr vydala za plukovníka generálneho štábu Skálu. Na pamiatku za romancou s významným mužom jej ale zostala drahocenná pamiatka.
„Bard nášho poetického modernizmu“ Ivan Krasko (rodným menom Ján Botto) mal niekoľko lások, spolužiačku Sofiu zo študentských časov v Brašove i študentku filozofie Ľudmilu. K oltáru si ho však odviedla istá Elena Kňazovičová, o šestnásť rokov mladšia, no o to ctižiadostivejšia. Zoznámili sa na slávnosti Živeny v Martine a keď sa v novembri 1912 sobášili, Eleniným svedkom bol jej blízky priateľ Pavol Országh Hviezdoslav. K príležitosti sobáša jej napísal báseň „Ilonke“. Okrem zaujímavého svedka bola svadba Ivana s Elenou výnimočná ešte niečím iným, a to prsteňom, ktorým spečatili svoju lásku. Do zlatej obrúčky bola zasadená tahitská perla... ktorú Kraskovej snúbenici poslal Milan Rastislav Štefánik. Do šperku dal Ivan vyryť text: „E. Kňazovičovej od M. Štefánika a I. Kraska 1912.“ Čím si však Ivan, a teda aj Elena, zaslúžila drahocennú perlu?
Priateľstvo medzi Milanom a Ivanom siahalo ešte do ich študentských liet v Prahe. Milan študoval na Českom vysokom učení technickom od roku 1989 odbor stavebné inžinierstvo, Ivan v rokoch 1900-1905 chemické inžinierstvo. Obaja Slováci sa stretli v študentskom spolku Detvan a pracovali na mesačníku Hlas, Milan ako vedúci kultúrnej rubriky, Ivan ako zodpovedný redaktor. Ich priateľstvo bolo tak silné, že Ivan pokladal Milana za svojho „najintímnejšieho priateľa“ a v Milanovej pozostalosti sa našla zbierka básní Nox et solitudo s vlastnoručne napísaným venovaním od básnika. Nečudo, že pri príležitosti sobáša svojho verného priateľa mu Milan poslal vzácnu perlu. Hoci Ivan a Elena mali tri deti, prsteň nezdedilo ani jedno z nich. Namiesto toho je uložený v Literárnom múzeu Ivana Kraska v jeho dome v Piešťanoch, kde básnik s manželkou dlhé roky žili.
Elena Kňazovičová však nie je jediná manželka Milanovho priateľa, ktorej sa na prste skvel prsteň s tahitskou perlou. Ďalšia si našla cestu na prstenník Idy Kossaczkej, Milanovej vzdialenej sesternice a neskôr manželky skladateľa Mikuláša Schneidra-Trnavského.
Opäť sa vráťme do Prahy, do Milanových študentských čias. Hudobník a skladateľ Mikuláš Schneider-Trnavský tam prišiel v roku 1903 študovať na konzervatórium. V tej dobe bol už Milan dávno aktívny v študentskom spolku Detvan. Do oka im obom padla tá istá mladá žena, Ida Kossaczká z Trnavy, ktorá bola v Prahe na návšteve príbuzných. Všetci traja chodievali na spoločné prechádzky po Petřínskych sadoch, no chodenie v trojici sa Mikulášovi rýchlo znepáčilo a vyzval Idu, aby si vybrala. Ida povedala, že sa medzi nimi rozhodne na základe ich tvorby. Milan teda napísal báseň a Mikuláš ju vzápätí zhudobnil, no ani to nepomohlo mladej Ide, aby sa rozhodla. Stále sa jej páčili rovnako. Čoskoro na to Milan Prahu opustil a Ida bola len Mikulášova – aj keď ten si ju zobral za manželku až v roku 1919.
Kedy a za akých okolností mu Milan poslal perlu do prsteňa nevedno, rovnako ako to, či vedel, že bude určená pre Idu. Určite by však nenamietal, k Ide mal aj napriek jej nerozhodnosti v láske blízky vzťah. Často sa spolu prechádzali na Bradlo, kde jej mal prírodou očarený povedať, že tam by raz chcel spočinúť a vidieť na rodné Slovensko. Želanie, ktoré sa mu splnilo o mnoho rokov skôr, ako by sa malo…
Asi najznámejšia je perla, ktorú Milan daroval talianskej markíze Giuliane Benzoni. Čierna perla zasadená v zlatej obrúčke bola totiž jeho vlastným zásnubným prsteňom. Osud mu však nikdy nedovolil naplniť svoj sľub, ktorý dal Giuliane len deň po ich zoznámení. Okolnosti ich netradičného zasnúbenia sú dobre známe. Na jar 1916 sa mladá markíza chcela schovať pred dažďom vo vile svojho známeho, grófa Primoliho. Pri kozube stál muž s prenikavými modrými očami, ktorého pohľad jej nedal pokoja. Na druhý deň sa stretli v parku a tam jej Milan nasadil na prst zásnubný prsteň s vlastnoručne vylovenou perlou z Tahiti. Giuliana vtedy nepoznala ani jeho meno. Ich romanca netrvala dlho, no bola o to vášnivejšia – v ich mysliach. Telesne zostala nenaplnená. Ako príslušníčka aristokracie sa nepatrilo, aby bola s Giuliana hocakým mužom osamote, a krátko po ich zoznámení Milan opäť odcestoval, do USA, Japonska, Ruska... Snúbenci spolu údajne strávili ani nie dva týždne čistého času.
„Svojmu ľudu chcem predstaviť pannu telom, ale najmä dušou,“ povedal v roku 1919 Milan svojej bývalej priateľke Louise Weiss. S takmer o dvadsať rokov mladšou Giulianou plánoval spoločný život na Tahiti, kde im vraj kúpil ostrov. Naposledy sa videli 30. apríla 1919 v Padove, sobáš mali naplánovaný na 8. júna. Milan sa však 4. mája zrútil s lietadlom neďaleko Ivanky pri Dunaji. Prsteň Giuliana verne nosila aj po Milanovej smrti. Nikdy sa nevydala, pravidelne navštevovala mohylu na Bradle. Počas svojej poslednej návštevy v roku 1968 si prsteň však z prsta predsa len stiahla. Dnes by mal byť uložený v múzeu na Košariskách.
*Podľa knihy Jozefa Banáša „Prebijem sa!“ jednu perlu Milan daroval aj svojej krstnej mame Emílii Fajnorovej z Lučenca, ale o osude tej sa nič viac nevie. Ďalšia išla Sarah de Jouvenel za záchranu Milanovho života.
Perla pre Elenu
Priateľstvo medzi Milanom a Ivanom siahalo ešte do ich študentských liet v Prahe. Milan študoval na Českom vysokom učení technickom od roku 1989 odbor stavebné inžinierstvo, Ivan v rokoch 1900-1905 chemické inžinierstvo. Obaja Slováci sa stretli v študentskom spolku Detvan a pracovali na mesačníku Hlas, Milan ako vedúci kultúrnej rubriky, Ivan ako zodpovedný redaktor. Ich priateľstvo bolo tak silné, že Ivan pokladal Milana za svojho „najintímnejšieho priateľa“ a v Milanovej pozostalosti sa našla zbierka básní Nox et solitudo s vlastnoručne napísaným venovaním od básnika. Nečudo, že pri príležitosti sobáša svojho verného priateľa mu Milan poslal vzácnu perlu. Hoci Ivan a Elena mali tri deti, prsteň nezdedilo ani jedno z nich. Namiesto toho je uložený v Literárnom múzeu Ivana Kraska v jeho dome v Piešťanoch, kde básnik s manželkou dlhé roky žili.
 |
| Prsteň Eleny Kňazovičovej |
Perla pre Idu
Elena Kňazovičová však nie je jediná manželka Milanovho priateľa, ktorej sa na prste skvel prsteň s tahitskou perlou. Ďalšia si našla cestu na prstenník Idy Kossaczkej, Milanovej vzdialenej sesternice a neskôr manželky skladateľa Mikuláša Schneidra-Trnavského.
Opäť sa vráťme do Prahy, do Milanových študentských čias. Hudobník a skladateľ Mikuláš Schneider-Trnavský tam prišiel v roku 1903 študovať na konzervatórium. V tej dobe bol už Milan dávno aktívny v študentskom spolku Detvan. Do oka im obom padla tá istá mladá žena, Ida Kossaczká z Trnavy, ktorá bola v Prahe na návšteve príbuzných. Všetci traja chodievali na spoločné prechádzky po Petřínskych sadoch, no chodenie v trojici sa Mikulášovi rýchlo znepáčilo a vyzval Idu, aby si vybrala. Ida povedala, že sa medzi nimi rozhodne na základe ich tvorby. Milan teda napísal báseň a Mikuláš ju vzápätí zhudobnil, no ani to nepomohlo mladej Ide, aby sa rozhodla. Stále sa jej páčili rovnako. Čoskoro na to Milan Prahu opustil a Ida bola len Mikulášova – aj keď ten si ju zobral za manželku až v roku 1919.
Kedy a za akých okolností mu Milan poslal perlu do prsteňa nevedno, rovnako ako to, či vedel, že bude určená pre Idu. Určite by však nenamietal, k Ide mal aj napriek jej nerozhodnosti v láske blízky vzťah. Často sa spolu prechádzali na Bradlo, kde jej mal prírodou očarený povedať, že tam by raz chcel spočinúť a vidieť na rodné Slovensko. Želanie, ktoré sa mu splnilo o mnoho rokov skôr, ako by sa malo…
Perla pre Giulianu
Asi najznámejšia je perla, ktorú Milan daroval talianskej markíze Giuliane Benzoni. Čierna perla zasadená v zlatej obrúčke bola totiž jeho vlastným zásnubným prsteňom. Osud mu však nikdy nedovolil naplniť svoj sľub, ktorý dal Giuliane len deň po ich zoznámení. Okolnosti ich netradičného zasnúbenia sú dobre známe. Na jar 1916 sa mladá markíza chcela schovať pred dažďom vo vile svojho známeho, grófa Primoliho. Pri kozube stál muž s prenikavými modrými očami, ktorého pohľad jej nedal pokoja. Na druhý deň sa stretli v parku a tam jej Milan nasadil na prst zásnubný prsteň s vlastnoručne vylovenou perlou z Tahiti. Giuliana vtedy nepoznala ani jeho meno. Ich romanca netrvala dlho, no bola o to vášnivejšia – v ich mysliach. Telesne zostala nenaplnená. Ako príslušníčka aristokracie sa nepatrilo, aby bola s Giuliana hocakým mužom osamote, a krátko po ich zoznámení Milan opäť odcestoval, do USA, Japonska, Ruska... Snúbenci spolu údajne strávili ani nie dva týždne čistého času.
„Svojmu ľudu chcem predstaviť pannu telom, ale najmä dušou,“ povedal v roku 1919 Milan svojej bývalej priateľke Louise Weiss. S takmer o dvadsať rokov mladšou Giulianou plánoval spoločný život na Tahiti, kde im vraj kúpil ostrov. Naposledy sa videli 30. apríla 1919 v Padove, sobáš mali naplánovaný na 8. júna. Milan sa však 4. mája zrútil s lietadlom neďaleko Ivanky pri Dunaji. Prsteň Giuliana verne nosila aj po Milanovej smrti. Nikdy sa nevydala, pravidelne navštevovala mohylu na Bradle. Počas svojej poslednej návštevy v roku 1968 si prsteň však z prsta predsa len stiahla. Dnes by mal byť uložený v múzeu na Košariskách.
*Podľa knihy Jozefa Banáša „Prebijem sa!“ jednu perlu Milan daroval aj svojej krstnej mame Emílii Fajnorovej z Lučenca, ale o osude tej sa nič viac nevie. Ďalšia išla Sarah de Jouvenel za záchranu Milanovho života.
Žiadne komentáre: