Obe rodiny boli teda národne orientované, no mimo týchto vrstiev inteligencie sa staronové mená šírili len pomaly. Bolo to aj preto, že slovanské mená v čase dualizmu a narastajúcej maďarizácie úrady vnímali ako prejav „panslavizmu“. Tým, že rodičia dali deťom slovanské mená, demonštrovali vo svojom okolí slovenskú identitu a slovanskú orientáciu. Do 50. a 60 rokoch minulého storočia sa dokonca mohlo stať, že kňaz odmietol rodičom pokrstiť ich dieťa ako Ľubomíra či Jarmilu s odôvodnením, že nie je katolícke, ale „luteránske“ či „pohanské“.